Keď sa štát len prizerá
Prípadov, kedy sa osamelo žijúci rodičia starajú o svoje ťažko postihnuté dieťa pribúda. Okrem toho, že sa tieto matky či otcovia ocitnú často osamotení, dostávajú sa aj do situácie, kedy čelia skutočnej chudobe.
Poznám pár takýchto prípadov, o jednom z nich som už písala.
Petra má 17-ročného syna s ťažkým autizmom. Tak ona s dvomi deťmi musia vyžiť z 204,34 eur mesačne.
Janka má ležiacu imobilnú 14-ročnú dcéru s viacnásobným zdravotným postihnutím. Stará sa o ňu celodenne doma úplne sama. Janka sa zamestnať nemôže, nakoľko sa 24 hodín, 7 dní v týždni stará o svoju dcéru. Keďže jej dcéra nie je plnoletá, taktiež ako Petrin syn, nemá nárok na invalidný dôchodok. Janka s dcérou tak musia vyžiť: z príspevku na opatrovanie 220,52 €; z výživného 55,00 €; z prídavku na dieťa 23,52 €. Ich mesačný príjem činí 299,04 € mesačne.
Štát sa tomuto novodobému živoreniu prizerá. Po pravde ma zaskočili aj slová pána ministra, ktorý budúce riešenie danej situácie vidí v navýšení príspevku na opatrovanie “až” o približne 30 eur mesačne. To by malo podľa jeho slov motivovať tých, ktorí sa starajú o svojich rodinných príslušníkov, prípadne matky, pokiaľ sa starajú o ťažko zdravotne postihnuté deti (https://www.postoj.sk/9528/zvysenie-prispevku-pre-opatrovatelov-povazujem-za-dolezite-opatrenie-povedal-richter).
Títo rodičia majú môj veľký obdiv. Rozhodli sa postarať o svoje ťažko postihnuté deti doma, dať im rodičovskú lásku a starostlivosť, ktorú im žiadny ústav dať nemôže. A za to nedostanú ani len minimálne ohodnotenie od štátu. A na oplátku by sa mali tešiť z navýšenia pár eur.
Starostlivosť o takto postihnuté deti v pobytových zariadeniach by štát vyšla oveľa viac (približne tisícku eur mesačne), ako keď sa o ne postará rodič doma a dostal by za to od štátu minimálnu mzdu vo výške 405 eur.
Čuduj sa svete zdvihla sa vlna nespokojnosti rodičov detí s ťažkým zdravotným postihnutím za zvýšenie príspevku na opatrovanie do výšky minimálnej mzdy a tak odovzdali svoju petíciu kompetentným. Ako situáciu budú riešiť, je hudbou budúcnosti. Ich žitie však štát zjavne až tak nezaujíma. Ako majú teda tieto rodiny dôstojne (vy)žiť?
